Sedem jubilantov predstaví svoje práce v kežmarskej výstavnej sieni
Klub kežmarských výtvarníkov pravidelne organizuje výstavy svojich členov, ktorí sa dožívajú okrúhleho jubilea. Tentoraz sa takejto cti dostal siedmim umelcom, ktorí v rokoch 2019 a 2020 dosiahli vek končiaci sa číslicami nula a päť: Eliška Bednárová, Anna Compeľová, Jozef Čekovský, Marcel Hanina, Iveta Kovalčíková, Vlado Krausz, Rudolf Rabatin.
Výstava ich prác sa vo výstavnej sieni Mestského kultúrneho strediska v Kežmarku na Hlavnom námestí 64 (budova knižnice) bude konať od 6. do 31. augusta 2020, vernisáž sa uskutoční v stredu 5. augusta o 16.00 h.
Pre verejnosť je sprístupnená počas pracovných dní v časoch 9.00 – 12.00 (na požiadanie v Kežmarskej informačnej agentúre – KIA) a 13.00 – 17.00 hod. Na požiadanie v KIA aj cez víkendy od 9.00 do 17.00 h. Vstupné je pred dospelých 1 euro, deti a dôchodcovia zaplatia 0,50 eur.
Vystavujúci o sebe:
Eliška Bednárová
Ako bývalá učiteľka výtvarného odboru som sa zamestnávala rôznymi výtvarnými aktivitami: výroba ručného papiera, keramika, fotografia (ktorá prevládala do roku 2013), maľba (tá sa objavovala v podobe intuitívnej maľby) a v poslednom období prevláda maľba na hodváb a textil. V roku 2003 som vystavovala s voľným združením amatérskych fotografov DIGI „B“ a v roku 2003 som s nimi vystavovala vo výstavnej sieni v Smižanoch.
Samostatné výstavy: 2006 – Vidiny (POS Spišská Sobota), 2007 – Vidiny (Nový Targ), 2013 – Vidiny (Barónka Kežmarok), 2015 – Papierový sen (knižnica Poprad).
Anna Compeľová
Môj vzťah k výtvarnému umeniu sa začal už na ZŠ, kde som mala rada výtvarnú výchovu a predmety, v ktorých som mohla kresliť do zošita. Boli to botanika, zemepis, dejepis atď. Môj čitateľský denník bol plný obrázkov či ornamentov. V tom čase som poznala len ceruzku, pastelky a vodové farby. Až na vysokej škole som spoznala rôzne výtvarné techniky, teóriu a dejiny umenia.
Po skončení štúdia v roku 1972 som sa stala učiteľkou 1. – 5. ročníka a výtvarnej výchovy pre 6. – 9. ročník. Moju pedagogickú prax som začala v Žakovciach na prvom stupni. V roku 1974 som bola preložená do Kežmarku na „hradnú školu“. Ako učiteľka výtvarnej výchovy som sa snažila žiakov zapájať do rôznych súťaží – okresných, krajských, republikových, ale i medzinárodných. Zo všetkých cien som sa so žiakmi tešila, ale najväčšiu radosť som mala z ocenenia z Japonska, kde z viac ako 60-tisíc žiackych prác sme získali 3. miesto za grafickú prácu – tlač z kartónu.
Tak ako moji žiaci, aj ja som sa zúčastnila na výstavách a súťažiach, ktoré zorganizovala Tatranská galéria a Okresné osvetové stredisko v Poprade. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože naše práce najprv prešli prísnou kritikou poroty a potom sme získali ceny. So zatajeným dychom som čakala, či moje práce prejdú porotou, alebo nie. Nie vždy, ale často prešli. Takto sa moja práca dostala až do Dubnice nad Váhom na Celoslovenskú výstavu amatérov, kde som získala 3. miesto. To bol môj najväčší úspech.
Jozef Čekovský
Narodil som sa v roku 1955. Vyrastal som v Ľubici, kde mi na výtvarnom krúžku dala základy maľovania pani učiteľka Bandošová, a doma môj otec – amatérsky maliar. Po základnej škole som sa vyučil za zámočníka. Neskôr som sa aj oženil. Po krátkom bývaní v Poprade som sa presťahoval do Kežmarku. V Ľubici som začal podnikať v stavebnom zámočníctve. Popri práci som navštevoval výtvarný klub pod vedením akademickej maliarky Evy Končekovej. V klube sa mi páči, lebo je v ňom dobrý kolektív, v ktorom čerpám veľa inšpirácií.
Marcel Hanina
Výtvarná tvorba je silnou zbraňou a identitou môjho života, je to spôsob, ako oznamujem svoje posolstvo svetu. Svojím výtvarným založením som grafik, som výtvarník figuralista. Venujem sa voľnej grafike a ilustráciám. Mojimi vzormi sú Vincent Hložník a Igor Rumanský.
Svojím výtvarným založením som grafik. Počas celej svojej kariéry som sníval o precíznej kresbe spamäti a tomu som podriadil svoje úsilie. Zdieľam ten istý názor, ktorý vyslovil slávny francúzsky maliar Edgar Degas, keď povedal: „Krásne je kresliť podľa prírody, ale ešte krajšie je kresliť spamäti, lebo v pamäti ostane to najpodstatnejšie.“
Som plne presvedčený, že príroda je len surovina, s ktorou sa musí niečo urobiť, inak je výtvarné dielo mŕtve. Vo svojej tvorbe spájam reálne prvky s rôznymi fantazijnými fragmentmi a takisto spájam dohromady rôzne reálne prvky, ktoré v skutočnosti spolu neexistujú. Najviac blízke sú mi tvorivé princípy, a to princíp výmeny, princíp naopak a princíp transparencie. V jednom obraze spájam viacero dejov a viacero časových úsekov.
V oblasti formy ma umelecky najviac vzrušuje spojenie plochy a línie, a taktiež spojenie línií rôznych hrúbok. Toto spojenie vytvorí maximálny efekt pri maximálnej jednoduchosti, čo je božské nedefinovateľné.
Na záver poviem iba to, že som výtvarník, ktorý rozumie, čo sú otázky remesla a čo sú otázky umenia. Som otvorený každej diskusii o umení a rád ju vyhľadávam.
Iveta Kovalčíková
Narodila som sa v Kežmarku, kde som navštevovala miestne gymnázium. Na Univerzite Matej Bela v Banskej Bystrici som vyštudovala odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo. Umeniu sa venujem už od strednej školy, počas ktorej som sa zdokonaľovala na základnej umeleckej škole. V posledných rokoch sa okrem maľby venujem aj maľbe na textil. Mojimi obľúbenými témami sú mandaly a prírodné motívy. Členom Kežmarského klubu výtvarníkov som už druhý rok.
Vlado Krausz
S výtvarným umením som sa stretával od útleho detstva. V obývačke sme mali obraz Orgován vo váze, ktorý môj otec kúpil niekde v kežmarskej krčme. Ale ďalej vážne.
S naozajstným umením som sa stretol v knihách. Požičiaval som si z knižnice iba ilustrované knihy, ktoré som niekedy ani nečítal, len dookola si pozeral ilustrácie. To ma nasmerovalo aj k výberu povolania, chcel som sa stať ilustrátorom kníh, preto som si ako strednú školu vybral Strednú umelecko-priemyselnú školu v Košiciach. Po ukončení štúdia a po revolúcii som dostal k výtvarnému umeniu ako grafik v reklamnej agentúre. Po čase ma život odvial k úplne inému druhu umenia, ale ako výtvarník a maliar tvorím stále rád, maľujem, čo sa mi páči a čo mi prináša radosť a potešenie.
Vo svojej tvorbe uprednostňujem fantáziu pred realitou, rád si vymýšľam rôzne žánrové obrázky s obyčajnými i neobyčajnými príbehmi ľudí zasadených v konkrétnom prostredí. Zámerne narúšam konvenčnú farebnosť, perspektívu a zemskú príťažlivosť. Tvorba mi prináša zábavu a som rád, keď sa pri mojich obrazoch zabavia aj diváci.
Rudolf Rabatin
Vyrastal som a školské a gymnaziálne roky som strávil v Poprade. V rokoch 1974 – 1978 som vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove v odbore matematika – výtvarná výchova. Systematickej výtvarnej tvorbe sa venujem od začiatku 70. rokov. V rokoch 1974 – 1978 som študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, keď v tom čase na Katedre výtvarnej výchovy vyučovali prof. Štefan Hapák a prof. Ivan Šafranko.
V rokoch 1986 – 1989 som organizoval výstavy a tvorivé sympóziá výtvarných pedagógov v Popradskom okrese. Od roku 1989 do roku 1996 som pôsobil vo funkcii riaditeľa Tatranskej galérie v Poprade. Vtedy som sa ako iniciátor projektu starej Elektrárne v Poprade (1992), manažér domácich a medzinárodných umeleckých aktivít a spoluzakladateľ Domu fotografie v Poprade (1993) podieľal na edičnej a vydavateľskej činnosti Tatranskej galérie.
V rokoch 1997 – 1999 som bol v slobodnom povolaní ako výtvarník. Od roku 1999 som pôsobil ako pedagóg na Základnej umeleckej škole v Poprade. V rokoch 2009 – 2017 som externe vyučoval v odbore propagačná grafika na SPŠ v Poprade. Od roku 2013 som členom Umeleckej besedy slovenskej. Moje diela sa nachádzajú v rôznych inštitúciách a súkromných zbierkach na Slovensku, v Poľsku, v Taliansku a vo Francúzsku